Raúl: El capitán por siempre 1/2

 Z Madridu do Madridu

Vášeň v srdci a cit v nohách, to predovšetkým potrebuje každý futbalista. O tom, že Raúl González mal týchto daností nadbytok nepochyboval nikto z jeho okolia. Čiernovlasé, tmavooké, typické španielské chlapča s hanblivým úsmevom plachosť strácalo už po prvých krôčkoch s loptou. Aký hrdý bol jeho otec Pedro, keď sa mu pred očami premietala budúcnosť jeho najmladšieho potomka. Ako raz vyletí z madridskej štvrte San Cristóbal de los Ángeles na vypredané štadióny a ako za mnoho mnoho rokov bude nad hlavu dvíhať trofeje za neutíchajúceho potlesku tribún.

Toto bola méta, tá najvyššia a zároveň jediná, ktorú stanovil. Synovia plnia sny otcov, prekračujú ich tieň a tiahnu tam, kde si ich rodičia netrúfli. Malo by to tak byť, a príbeh Gonzálezovcov bol jasným príkladom. Raúl sa nebál vydať na cestu driny a odriekania, aby raz do bodky vyplnil sny sebe aj rodine. Don Pedro bol elektrikár a jeho manželka María Luisa žena v domácnosti. Spolu mali dve detičky, ktoré pomenovali po sebe, Pedrito a María Luisa, no Boh im požehnal ešte jeden batôžtek radosti. 27. júna 1977 im pribudol malinký krehunký chlapček, ktorého nazvali Raúlom. Význam tohto mena je "slávny vlk", no skôr ako mohol byť slávny, musel byť najprv vlkom prefíkaným. Malým klamstvom sa dostal do miestneho futbalového tímu. ,,Moje prvé futbalové meno bolo Dani, meno môjho  kamaráta, kvôli môjmu nízkemu veku nebolo inej cesty ako sa dostať do tímu. Prišiel som tam v okuliaroch, aby som vyzeral staršie.“  Spomína s úsmevom Raúl na svoje začiatky. Hlavná vec, že mu uverili. Ak by aj neskôr na dobre mienenú lož tréneri prišli, snáď by nevyhodili najlepšieho hráča tímu?! V riekach nepretieklo veľa vody a Gonzálezovci sa rozhodli, že Raúl musí urobiť ďalší dôležitý krok. Otec ho vzal z detského klubu a priamou cestou ho za ruku viedol do kancelárií Atletica Madrid, aby ho zapísal ako nového hráča. Gonzálezovci boli fanatickí fanúšikovia Rojiblancos, kde inde teda mal dospieť ich rodinný klenot. V prvej sezóne za  Atletico odohral 65 zápasov a ich počet ďalšou sezónou ešte stúpol.

Hneď v sezóne jeho príchodu sa Atletico tešilo z úspechu svojich dorastencov na majstrovstvách Španielska. Zvíťazili v rovnaký deň ako prvé mužstvo Atletico získalo Copa del Rey na úrok Realu. Tréneri Raúla postavili na ľavú stranu zálohy, tam vraj mal najväčšiu perspektívu. Hoci mal góly skôr pripravovať dva roky po sebe bol najlepším strelcom mužstva. Príliš nápadné výsledky, aby to ofenzívneho záložníka nezaviedlo vyššie. V dorasteneckom áčku sa história zopakovala, tento raz získal titul s novými skúsenejšími spoluhráčmi. Atletico malo silný dorast, s viacerými hráčmi to vyzeralo veľmi sľubne, no pre rovnováhu v tomto vesmíre prebytok talentov vyvažovali chýbajúce financie.

„Sľubovali mi 8-tisíc pesiet a tiež mi mali hradiť výdavky na štúdium. Nikdy to neurobili,“ posťažoval si Raúl, ktorý po svojom odchode k mládeži Realu inkasoval 10-tisíc pesiet. Prezident Rojiblancos Jesus Gil dlho uvažoval, kde ušetriť, no jeho konečne rozhodnutie pobúrilo mnohých. Zrušil mládežnícke kategórie napriek odporu zvyšku vedenia. Jesus Gil musel mať krátke zatmenie mysle, keď sa takto rozhodol po výrazných úspechoch jeho mladých, no tak či tak Raúl a veľa ďalších skvelých mladíkov ostalo bez klubu.

„Pán Boh dáva, Pán Boh berie," pomyslel si so smútkom Raúl, no nemienil všetky tie roky tvrdej práce len tak zahodiť. Hoci jeho otec vôbec nebol nadšený, nakoniec horkú pilulku musel prehrýzť a prihlásiť syna k najväčšej konkurencii. V Reale v sezóne 1991/92 nastrieľal 71 gólov v 33 zápasoch. Táto kanonáda priniesla dve veci - Raúla už definitívne premiestnili zo zálohy do útoku, a tiež ho vytiahli od mladíkov do seniorského Céčka. Tam pokračoval v enormnej forme a jeho snaživosť neunikla Jorgemu Valdanovi

1994/95- Žiarivý nováčik

29. októbra 1994 nastúpil Real Madrid proti Zaragoze. Nezáživný výkon Merengues nenapovedal, že si na zaragozskú pôdu prišli pre víťazstvo. Od ambiciózneho kouča Jorgeho Valdana sa očakávalo, že príde s nejakým geniálnym ťahom. Valdano sa nebál dať šancu vôbec najmladšiemu hráčovi v celej histórií Realu Madrid. Tomu vystrašenému chlapcovi stojacemu pri štvrtom rozhodcovi len pred štyrmi mesiaci odbili sedemnáste narodeniny.

,,Raúl, choď tam a presvedč mňa aj všetkých prítomných, že sem patríš.“ Šepkal argentínsky kouč vychudnutej nádeji Bieleho Baletu. Raúl s rozšírenými očami vstúpil na ihrisko La Romaredy. V nose cítil vôňu trávy a veľkého futbalu. Behal s ľahkosťou ako kozmonauti po mesiaci, servíroval spoluhráčom krásne prihrávky a aj sám niekoľkokrát nebezpečne zakončil. Kde sa vzal tu sa vzal - ten Raúl, mladučký hráčik z Céčka Realu Madrid, ktorý vyletel hneď pri debute do nebeských výšin. Fanúšikovia Merengues boli z neho nadšení, no predsa len jeden dobrý výkon ešte nič neznamená. Netrpezlivo očakávali jeho ďalšie odohrané minúty.

O týždeň sa konala veľká udalosť, El derbi madrileňo medzi Atleticom a Realom bola najostrejšie sledovaná udalosť v Španielsku. Valdano sa opäť rozhodol nasadiť Raúla. Mal nastúpiť proti klubu, ktorý milovala celá jeho rodina. Veď tam na Vicente Calderon estadio ho mali milovať, tam sa túžil zaradiť medzi legendy.

Osud mal však napísaný inak a po vyhadzove z radov Atletica musel hľadať inú cestu. Teraz mal príležitosť vrátiť im aj s úrokmi sklamanie, ktoré musel prežiť. O čo prišli Rojiblancos, keď zrušili nižšie kategórie sa ukázalo už v tú noc na Bernabéu. Raúl svojou aktivitou získal penaltu, asistoval Zamoranovi pri druhom góle a do tretice v 37. minúte aj sám skóroval.

,,Pre mňa to bol nezabudnuteľný moment. V budúcnosti som mal šťastie dávať dôležité góly, ale toto bolo iné. To bol splnený sen chlapca, ktorý chcel byť futbalista. Hrať na Bernabéu proti Atléticu. Toto mi umožnilo definitívne zabudnúť na svoju minulosť,"  radoval sa premiérový strelec. Celý štadión súdržne skandoval „Raúl, Raúl!"

Od tej chvíle to bolo pre Madridisitov to najmagickejšie meno, ktoré vzývali v najťažších časoch. Derby sa skončilo víťazstvom Realu 5-2 . Stačilo deväťdesiat minút a život jedného človeka už nikdy nebol ako predtým: „Domov som šiel vlakom a ľudia sa za mnou otáčali, vtedy som si začal uvedomovať, že je to začiatok niečoho veľkého.“ Zverila sa čerstvo objavená hviezda.

1995/96 a 97- Na ceste k dospelosti

Raúlov rast bol neuveriteľne rýchly. Každým dňom sa zlepšoval, divákov už prestal udivovať skvelými výkonmi, na gala predstavenia v jeho podaní si už zvykli a očakávali ho. Veď už nasledujúcu sezónu 1995/96 odohral ako pevná súčasť Valdanovej zostavy. Nastúpil do štyridsiatich zápasov a v každom patril k najlepším hráčom. S útočnou dvojičkou, Zamoranom si rozumeli, Raúl ho zásoboval prihrávkami, no sám nezabudol strieľať góly. V La Lige skóroval 19-krát, čo ho posadilo do pozície najlepšieho strelca Realu Madrid a piateho najlepšieho kanoniera La Ligy. Tento rok ho čakal aj debut v Lige Majstrov, súťaži, ktorá sa rokmi stala jeho špecialitkou.

Prvý zápas však nedopadol podľa jeho predstáv. Real sa stretol s Ajaxom Amsterdam a podľahol mu 0-1. Ďalšie stretnutia Merengues však už vyšli lepšie. Nakoniec postúpili do vyraďovacej časti z druhého miesta. A Raúl so Zamoranom mali na konte obaja po štyri góly. Real vypadol v štvrťfinále s Juventusom, no pre tento raz to Raúla nemuselo mrzieť. Žiadny titul síce nezískal, ale mal pred sebou celú kariéru. Dôležité bolo, že si získal na svoju stranu madridských aficionados a tréner Capello, ktorý sedel na lavičke Realu v sezóne 1996/97 nemal inú možnosť ako domáceho miláčika stavať pri každej príležitosti.

Capello rozhodol, že Real potrebuje ďalších útočníkov. Taliansky kouč priviedol so sebou Predraga Mijatoviča z Valencie a Davona Šukera z FC Sevilla. Spolu s Raúlou, táto útočná trojka dala vyše 75 percent zo všetkých gólov mužstva, no Capello bol kritizovaný hlavne za chudobné divadlo. Nie najkrajší futbal hral Real Madrid, ale o to efektívnejší, keď sa mu podarilo opäť získať titul v La Lige. Raúlov vplyv bolo cítiť na štýle ofenzívy, ktorá naplno zažiarila o rok neskôr.

V sezóne 1997/98 Raúlov talent dorástol do obrovských rozmerov. 20-ročný Španiel sa stal hviezdou svetovej extra triedy. Skôr ako si to vôbec stihol uvedomiť, jeho sláva prekonala hranice Španielska. Už viac nebol len nádejou z Bernabéa, ale útočník za ktorého boli veľkokluby ochotné zaplatiť rekordné sumy.

1997/1998- Chuť veľkých víťazstiev

V prvom súťažnom zápase sezóny, Španielskom Superpohári, ktorý sa hrá na konci leta, Real narazil na svojho odvekého rivala. Víťaz Ligy proti víťazovi Copa del Rey FC Barcelona uspel s výsledkom 5:3. Veľké pričinenie na výsledku mal Raúl, ktorý dal v ten deň prvý zo svojích štyroch hetrikov v kariére. Biely Balet v to leto posilnil zaragozský útočník Fernando Morientes. Španielsky zakončovateľ tvoril s Raúlom pár rokov najlepší útočný tandem v Lige.

Začiatky však neboli práve ružové. Nemecký tréner Jupp Heynckes dlho hľadal najvhodnejšiu útočnú variáciu. Najprv Raúla postavil do stredu za dvojici Mijatovič - Šuker. Keď Šuker kvôli zraneniu na pár týždňov vypadol posunul sa Raúl na hrot k Mijatovičovi, no toto bola snáď najhoršia možnosť. Španiel sa musel vrátiť späť na podhrot a vedľa Mijatoviča hrával Morientes. Presne v takomto útočnom rozostavení nastúpili aj na najdôležitejší zápas sezóny i kariéry. Real Madrid potreboval tento zápas ako soľ, potreboval ho vyhrať, klub aj tréner Heynckes, nad ktorým všetci krútili hlavou.Nekonečných tridsať dva rokov čakal celý madridský svet na La Septima, siedmy titul Realu v Lige Majstrov.

Merengues však vo finále narazili na silný Juventus Turín, účastníka troch veľkých finále v rade. Stará dáma bola favoritom, ale papierové predpoklady mohli bookmakeri po zápase trhať. Amsterdam Arena bola zaplnená do posledného miestečka, no ani tí, ktorí si zaplatili najdrahšie lístky nemohli ľutovať. Futbal bol krásny, v rýchlom tepme, no ako sa na takéto kluby patrí aj takticky vyspelý. Kto očakával kúzlenie Zidana bol sklamaný. Francúzsky záložník stroskotával na Hierrovi, a o to viac mohli vyniknúť Del Piero a na druhej strane Raúl.

Ku koncu polčasu mal Real výraznú prevahu, no gól sa im vsietiť nepodarilo. Bezgólové skóre v druhom polčase nechávalo všetko otvorené. Záverečná 45-minútovka prebiehala v podobnom tempe. V úvode spálil dve veľké šance Raúl, no Real Madrid sa predsa len dočkal. Pannuciho center sklepol Raúl do druhej vlny na Roberta Carlosa a ten vystrelil. Brazílčanov pokus nebol príliš presný, ale so šťastím sa k nemu dostal Predrag Mijatovič a toto gól rozhodne bol. A bol to zároveň aj jediný presný zásah stretnutia.

Hrdinom dňa bol síce Pedja a jeho ľavačka, ale bola to práca celého mužstva, skvelých defenzorov Hierra a Redonda, a aj najlepšej ofenzívnej dvojky, ktorú v tom čase Španielsko malo. Raúl aj Morientes bojovali o každú loptu a povesti o ich kvalitách bez problémov obhájili. V pozápasových hodnoteniach dopadli obaja vynikajúco, no keďže všetci si už zvykli na vysoký štandard mladíkov, hlavne Raúl v ďalšej sezóne mal na svojich ramenách ešte väčšiu ťarchu. Fanúšikovia boli v siedmom nebi, ale so zvyškom sezóny neboli vôbec spokojní. Heynckesove neustále omyly stáli Real titul v domácej súťaži a z jeho neustálych unáhlených zmien boli hráči zmätení.

Raúl dal v Primera División 10 gólov, čo bolo proti vlaňajším 21 značný pokles. Nemecký tréner sa na naliehanie klubu musel ospravedlňovať na tlačovej konferencii so slovami: „Som človek omylný,  aj ja mám právo dozrieť.“ Zároveň poprel nadmerné užívanie alkoholu a tvrdších drog, z ktorého ho obviňovali média. Aby však naďalej ostal na lavičke úradujúceho držiteľa ušatého pohára to však nestačilo a nahradiť ho musel Guus Hiddink. Holanďanova premiéra nedopadla podľa jeho predstáv. Vo finále Európskeho Superpohára ich porazila londýnska Chelsea 1-0.

1998/1999- Definitívne potvrdenie nového hrdinu

Hiddink mal šancu na reparát a ak sa aj on nechcel pobrať krátkou cestou k vyhadzovu, už nemohol zaváhať. Mužstvo pripravil skvele na finále Interkontinentálneho pohára, ktoré sa hralo 1. decembra 1998. Majitelia Copa Libertadores z toho roku, klub Vasco Da Gama si na Interkontinentálny pohár brúsil zuby už dlho. Finále začalo lepšie pre Real, no mohli si za to sami. Dali si vlastný gól a potom tŕpli pred ďalšou ranou z madridských kopačiek. Tá však neprichádzala a v 77.minúty sa dočkali Felipeho vyrovnania. Merengues boli razom ako vymenení. Koniec zápasu sa blížil a hráči boli čím ďalej nervóznejší a dopúšťali sa zbytočných chýb.

Už už sa zdalo, že si stretnutie vezmú pod taktovku borci z Vasco da Gama, ktorí boli psychicky odolnejší, ale prišlo vyslobodenie. Spasiteľ so sedmičkou na chrbte, dostal úžasný dlhý pas od Seedorfa. K Raúlovi hneď pribehli dvaja obrancovia, no on ich postupne obabral ako mladých neskúsených školákov a chladnokrvne poslal loptu k pravej tyči.

Brazílsky brankár si mohol len frustrovane kopnúť do žrde. Tento legendárny gól nazvali aguantís . Muž zápasu a madridský anjel spásy, tak titulovali Raúla v ten večer a tak mu to ostalo do konca kariéry. El Angel de Madrid už v decembri dal súperom správu, ako sa majú strachovať. On sa chystal bojovať o Pichichi, aj cez mŕtvoly. Tie slávne zápasy Raúlovej kariéry Villareal, Tenerife, Valencia či Deportivo boli rozprášené pod jeho nohami a ani Barcelona neustála jeho grandióznu gólovú formu. Najhoršie si odniesol Villareal, druhý Raúlov hetrik. Pri futbalistoch sa často používa termín hviezda, no Raúl bol v tomto roku rovno meteoritom. Čo dotyk s loptou to majstrovské dielo. Plece pri pleci prešli Raúl a Rivaldo štatistiky najlepšieho strelca Primera División, no nakoniec bol Španiel o jeden gól lepší (25) a mohol si nasadiť pomyselnú koruny strelcov.

1999/2000- Let až ku hviezdam

Aj Hiddink vydržal len jediný rok vo vysoko cenenom ale nestabilnom kresle kouča Realu Madrid. Nahradil ho John Toshack. Welšan viedol Merengues do bitky o Nou Camp v zlých časoch. Začiatok sezóny nemal Biely Balet dobrý a výprask v Katalánskom svätostánku by krízu len prehĺbil. Keď Raúl v 26. minúte otváral skóre prekvapil všetkých divákov, a to bola len predohra. Barcelona mala byť suverénna a napriek tomu, že dve minúty po úvodnom góle vyrovnával Rivaldo na 1:1 hostia neboli zďaleka takí bezbranní ako sa predpokladalo. Ale domáce prostredie robí veľa a v 50. minúte poslal Blaugranas do vedenia Figo. Ten o pár mesiacov na to rozbúril vášne svojím prestupom do Realu. Madridisti hrali už tak trochu rezignovane, blížil sa záver a zdalo sa ako keby boli všetci s rezultátom 2-1 spokojní.

No bodku za stretnutím si nemohla odpustiť čarovná sedmička. Raúl si nabiehal do šestnástky tiesnený Reizigem a Abelardom, no predsa sa dokázal uvoľniť, spracovať Saviovu prihrávku a ponad ležiaceho brankára trafil presne. 2-2. Dvojgólový strelec s ukazovákom na ústach prebehol ihriskom. Týmto gestom prikázal Nou Campu mlčať a stotisícový štadión na niekoľko sekúnd skutočne stíchol na rozkaz ich pokoriteľa. Drsné titulky španielskych médií sa niesli v duchu „Raúl zavrel hubu Barcelone“, no sám hráč okamžite ukončil dohady o tom, čo znamenalo jeho gesto.„V tomto zápase sme si nezaslúžili prehrať. Bol som nadšený z toho gólu. Bolo to spontánne gesto. Fanúšikovia za bránou spievali hanlivé piesne a tak som ich chcel nejako utíšiť. Netušil som aký efekt to bude mať, ale určite v tom nebol žiadny výsmech ani nič podobné. Ja mám úctu ku všetkých ľudom, v každom čase.“

Sláva nového kráľa z Madridu nemohla už byť väčšia, no to stále bolo príliš málo, aby to spasilo klub. Zlé výsledky, nespokojnosť fanúšikov a stále nezhody vo vnútri tímu Toshack nevydržal. Real opäť zmenil trénera, už po desiatich mesiacoch. Jeho nasledovník Del Bosque už bol mužom na správnejšom mieste. S novými zverencami absolvoval Majstrovstvá sveta klubov, do finále Madrid neprešiel a v boji o tretie miesto na najväčšom svetovom štadióne Maracaná podľahol 3:4 na penalty Clubu Necaxa.

Aj v La Lige bola situácia strašná, piate miesto v tabuľke a žiadna vidina zlepšenia. Del Bosque využíval v týchto zápasoch útočnú dvojicu Raúl - Anelka, hoci predtým bol francúzsky útočník Morientesovým náhradníkom. Neskôr herný systém zmenil na Morientes - Anelka a za nimi striehnuci Raúl, a že to bolo dobré riešenie sa veľmi skoro začalo prejavovať. Del Bosque rozumel svojim hráčom, chcel im dobre ako jednotlivcom, no chcel, aby jednotlivci sami od seba vytvorili tím.

Hráči sa tejto idei chopili a zodpovedne pristupovali ku každému zápasu. V tejto sezóne sa dožil Raúl jubilejného dve stého zápasu. Bolo to stretnutie proti Mallorce, ktoré sa skončilo víťazným Raúlovým gólom na 2:1. Del Bosqueho práca s mužstvom sa vyplácala, čo bolo vidieť hlavne v najprestížnejšej európskej súťaži. Zaujímavé veci sa začali diať v štvrťfinále. Zápas snov medzi ManU a Realom na Bernabéu priniesol na veľké sklamanie bezgólový výsledok. V divadle snov na Old Trefford musel Real bojovať tak ako v svojich najslávnejších dobách.

Bola to dráma ako z pera Shakespeara. 3:2 pre Real. Opäť ten istý muž radosťou rozplakal seba aj celý tím, keď dvoma gólmi rozhodol, že Real Madrid ide ďalej. Druhý gól obletel celý svet, po skvelej individuálnej akcii Fernanda Redonda Raúl pohodlne zakončil do prázdnej brány. Raúl sa vymykal zo sféry normálnosti. Keby sa v takejto forme udržal ešte rok dva, jeho podpis do sveta futbalu, by bol ešte výraznejší.

V semifinále sa Real prestrieľal cez Bayern a vo finále nastala zaujímavá situácia. Stáli proti sebe dva kluby z Pyrenejského polostrova. Valencia mala za sebou skvelý rok, no proti dokonale presnému, neomylnému a hlavne súdržnému Madridu si neporadila. Skóre otváral Morientes v prvom polčase a v druhom dejstve sa k nemu pridali ešte McManaman a nesmel chýbať ani Raúl.

Po rohovom kope Valencie sa lopta dostala k dobre postavenému Saviovi. Ten uvidel v Diaľke Raúla a poslal mu dlhočizný kolmý pas. Raúl nikdy nepatril medzi klasických šprintérov, a tento raz museli jeho bežecké schopnosti prejsť ťažkou skúškou.

Pred ním sa črtalo len 70 metrov voľného trávnika a na konci Caňizarezova svätyňa. Dostával sa do uhla a vyzeralo to, že akciu skazí, no dokázal obísť španielskeho gólmana. Raúl vystrelil svojou slabšou nohou, pravačkou, no strela nemala chybu. Zablokovať ju nedokázal ani Djurič, ktorý v poslednej chvíli dobehol. Gól venoval svojmu nedávno narodenému synčekovi Jorgemu, ktorého fotku mal aj na tričku oblečenom pod dresom.

Posledný klinec do valencijskej rakvy bol zatlčený.To bola extáza na parížskom Stade de France. Najlepší klub 20. storočia na jeho konci ukázal ako veľmi si zaslúžil tento titul, v prvej línií s Morientesom a Raúlom, ktorí boli v tej chvíli najobdivovanejšími európskymi kráľmi. S desiatimi gólmi získal druhý menovaný cenu pre najlepšieho útočníka súťaží UEFA a tiež ocenenie Fifa pre najlepšieho svetového strelca.

 2000/2001- Zlatá lopta od všetkých, okrem France Footbalu

V júli roku 2000 sa prezidentovania v Reale Madrid ujal španielsky podnikateľ Fiorentino Pérez. Obdobie počas Pérezovej vlády je známe ako éra Galacticos - superhviezd. Pérez vo svojej kampani sľuboval veľké veci. Každý rok sa mali rady Realu rozšíriť o hráča svetovej extra triedy a prvým mal byť Luis Figo. Prestup kapitána FC Barcelona do Madridu bolo nemysliteľné, takmer nereálne. Čudoval sa svet, keď Luis Fgo v júli 2000 na tlačovke oznámil, kto bude jeho nový zamestnávateľ. Hráči v Del Bosqueho tíme sa teda pomenili.

Dvadsiate storočie patrilo Realu Madrid, no prvá sezóna v novom storočí nezačala zďaleka tak úspešne. Real mal figurovať v piatich súťažiach, prvé tri ho čakali hneď v úvode sezóny. Európsky Superpohár prehrali s Galatasarayom 2-1, Interkontinentálny pohár sa hral o tri mesiace neskôr, no skončil sa rovnakým výsledkom, Los Blancos podľahli Boce Juniors 2-1. Nebyť dobrých výsledkov v Lige opäť by sa začalo hovoriť o kríze.

Futbal je kolektívny šport, no úprimne bola to zásluha predovšetkým jedného člena tímu. Raúl dal víťazné góly Valencii na Mestally a doma Racingu a Villarealu. Dvojnásobné zásahy zaznamenal proti Valladolidu, Málage, Zaragoze, Alávesu a najvzácnejšie dva góly v El Clasico. 25 gólov mu opäť vynieslo trofej Pichichi pre najlepšieho kanoniera Ligy. Real po štyroch rokoch opäť vyhral La Ligu so sedem bodovým náskokom pred Deportivom.

V Lige Majstrov sa žiaľ vlaňajšie prvenstvo obhájiť nepodarilo, keďže v semifinále vypadli s Bayernom Mníchov. Ich nový kapitán však stihol dať v Champions League 7 gólov, čo mu opäť, už druhý rok po sebe vynieslo Cenu pre najlepšieho strelca pohárov pod záštitou UEFA.

Jeden gól mu bol však odobraný, ukázalo sa, že proti Leeds United skóroval rukou, za čo bol od UEFA aj pokutovaný. Bol to prvý a jediný väčší prečin Raúla proti futbalovým pravidlám. Nie na darmo mu hovorili džentlmen Fair Play, navyše mu celú kariéru nikdy ani len nehrozila červená karta. Odhliadnuc od tohto incidentu, toto bol ten absolútny Mount Everest Raúlovej kariéry. Očakávalo sa, že dostane Zlatú Loptu, prestížne ocenenie francúzskeho magazínu France Football. Po takejto sezóne to bolo takmer samozrejmé.

No rozhodlo sa inak, anketu vyhral anglický útočník Michael Owen. Raúl bol až druhý. Rozhorčené Španielsko a takmer celý futbalový svet ju aspoň symbolicky kládol do rúk madridského anjela.

,,Zlatú Loptu mal dostať Raúl, jednoducho bol tým najlepším. A na tom nič nezmení to, že v nejakej tabuľke bude zapísaný Owen. Raúl si tú cenu zaslúžil a všetci to vieme.“ Nesúhlasne sa vyjadril Figo na výsledky ankety. K tomuto názoru sa pridalo množstvo ďalších veľkých hráčov, Totti, Nedvěd, Ronaldo, Beckham Thierry Henry a aj samotný Maradona. Raúl skončil tiež tretí v rebríčku najlepším hráčov podľa FIFA, práve za Figom a Davidom Beckhamom.

Španiel to vzal svojím klasickým spôsobom, so skromným priateľských úsmevom človeka, ktorý šiel za svojím snom z periférnej madridskej štvte: ,,Pre mňa je najväčším ocenením, že môžem hrať futbal, tešiť sa z neho a robiť tým radosť aj iným. Ak v tom budem môcť pokračovať ešte veľa rokov nepotrebujem žiadne ceny.“ Ľahko niesol Raúl čudné výsledky týchto prieskumov, a fakt že o Zlatú Loptu bol naozaj nezaslúžene okradnutý. Raúl bol vždy vážnym, serióznym futbalistom, ktorý nepotreboval vyzdvihovať seba a vždy mu išlo len o to, aby bolo jeho mužstvo úspešné a prekonávalo prekážky.

Všetko, čo robil malo zmysel, pre štýl hry, pre jeho spoluhráčov, pre celý obraz Realu Madrid. Táto vážnosť ho odlišovala a vzďaľovala od reflektoroch, nablýskanosti, od ostatných Los Galacticos. Vždy ochotne rozdával fanúšikom autogramy, nikdy nezabudol že svetská sláva je pominuteľná, a preto je lepšie ostať v srdci obyčajným človekom. Aj to boli dôvody, prečo ho Madrid tak miloval, prečo fanúšikovia vraveli, že chodia na „Raúl Madrid“ a prečo sa tomuto mužovi dostávali pocty, ktoré iní významní športovci dosiahli až po smrti. Real si svoj poklad poistil novou zmluvou s desivou klauzulou, pre kluby, ktoré by si ho chceli upísať. Ak by mal Raúl prestúpiť pred rokom 2005, jeho výkupná cena bola 1000 miliónov pesiet. Kontrakt mu v roku 2005 opäť predĺžili a výkupná cena bola tentokrát 30 miliónov euro. 

Pokračovanie nabudúce ...