Legendy od A do Z- Fernando Redondo

Sen sa neplní

 Argentína. Vlasť desiatok výnimočných futbalistov, ktorí našli slávu pod bielymi krídlami Realu. Legendám ako Jorge Valdano, Hector Rial, či samotný Di Stefáno, koluje v žilách spolu s molekulami futbalu, temperamentná argentínska krv. Rovnaká, aká hnala k víťazstvám aj Fernanda Redonda, ďalšiu perlu, ktorú juhoamerická zem darovala športovému svetu. Redondo sa narodil v Adroqué, 6. júna 1969, symbolicky, pár dní po tom, čo Real Madrid, jeho budúci patrón, opäť raz získal ligový titul. Ako väčšina chlapcov aj on už od detstva hrával futbal, a časom sa táto hra stávala preňho viac než športom. Futbal zbožňoval. Z jednoduchého dôvodu. Išiel mu. S loptou bol kamarát.  Ani so všetkou skromnosťou sveta, by si nemohol nevšimnúť, že medzi vtedajšími protihráčmi len ťažko nájde súpera, ktorý by mu bol rovný. Bol rýchly mal skvelý prehľad a hre dával myšlienku. Mal pozoruhodný cit pre prihrávky, vedel kedy podržať loptu, kedy postať dlhý pas, kedy prihrať nakrátko, útoky založené ním končili pre súpera katastrofálne. Postupne sa z neho vyformoval defenzívny záložník, aký nemal páru. Protihráči ho obchádzali zriedka bez toho, aby ich neobral o loptu, protihráčom loptu doslova kradol z kopačiek.J ednoducho so zdvihnutým kútikom úst, akoby sa im vysmieval. Bol všade, kde sa niečo dialo, až bolo ťažké uveriť, že nemá na ihrisku dvoch či troch dvojníkov. V jednej chvíli v súperovej šestnástke a mihnutím oka zrazu ako posledný hráč pred vlastným brankárom. Talleredes de Escalada je meno jeho prvého klubu. Tam sa zdokonalil, naučil všetkému dôležitému. Tam sa rozhodol, že futbal chce robiť celý život. Bol inteligentný, podľa jeho učiteľov dokonca mimoriadne. V škole sa mu darilo oslňovať, aspoň tak ako na ihrisku. Dobrý študent, dobrý chlapec. Jeho rodičia mali očividne veľmi dobré výchovné metódy. Fernando im nikdy nerobil problémy. Žiadne pubertálne výstrelky a trieskanie dverami. Celé svoje rebelanstvo prejavoval akurát tak dlhými vlasmi. V pätnástich rokoch sa s podporou otca prihlásil k mužstvu Argentinos Juniors. Veľa vecí sa tým definitívne vyjasnilo. Pobyt v bývalom klube Diega Maradonu bol jednoznačným potvrdením, toho, čo si všetci vo Fernandovom okolí šuškali. Z toho mladého bude profík. Aké diaľky však prekoná meno Redondo bolo šokom pre každého. Ani sám Fernando nemal enormné ambície preniknúť do Európy, či dokonca vyhrať Ligu Majstrov. Nie na to, predsa bol nohami príliš pevne na zemi, večný realista. Ale ako každý, aj on mal sny. Jeho túžbou bolo nosiť jedného dňa krvavo-červený dres Independiente, jedného z najúspešnejším argentínskych klubov. Hlavným motívom bol jeho obdiv k ikone tohto klubu, ktorý nazývajú aj argentínska pýcha. Ricardo Bochini, muž zasvätený celý život tomuto tímu bol Fernandovým vzorom už od útleho detstva a zostal ním počas celej kariéry. Hoci ho v istom momente aj prevýšil. Ísť v šlapajách Bochiniho však zmarila ponuka zo starého kontinentu. Tenerife CD sa malo stať Redondovým novým domovom. Kluby sa dohodli a Fernando nemal veľmi na výber. V lete 1990 do európskych vôd zavítal 20-ročný mladík s dlhými vlasmi, plavými od horúceho latino slnka a srdcom tlčúcim pre najpopulárnejšiu hru na svete.                                           

 Európska rozprávka štartuje

Redondo sa rýchlo aklimatizoval, futbal bol jeho prácou a on ju do bodky plnil. Stredomorie k nemu však nebolo dlho také milosrdné. Po dlhú dobu sa nedokázal vymotať so série zranení a nadriadení už začínali frflať. Takmer dva roky permanentne zranený, mimo formy. To snáď ani nemohol byť ten istý Redondo, ktorému ležala pri nohách budúcnosť argentínskeho futbalu. Šťastena na svojich zverencov často pozabudne, no na Fernanda si spomenula v pravý čas. Do cesty mu poslala nového trénera. Muža, ktorý trénoval dorast Realu Madrid a s Tenerife mal absolvovať svoj trénerský debut v La Lige. Jorge Valdano to vzal od podlahy, a prepracoval celý herný systém Ostrovanov. Obrana sa zlepšila zásadným spôsobom a útok už nebol zďaleka bezzubý. Tenerife sa pod jeho taktovkou nadýchlo k skvelým výkonom, stalo sa z neho mužstvo, ktoré dokáže vzdorovať aj tým najsilnejším súperom. Bol to druhý, oveľa vydarenejší pokus Redonda uspieť v Európe. Odohral síce ešte menej zápasov než v predošlých dvoch sezónach, ale výkony boli o triedu lepšie. Fernandovo umenie nanovo zakvitlo, opäť si začal veriť a veril mu aj Valdano. Vedel prečo, mladíček bol jeho poklad, v ťažkých zápasoch nezlomný, bojovník až do záverečnej minúty. Tenerife nikdy nepatrilo medzi popredné španielske kluby, a napriek tomu dva roky po sebe rozhodli Ostrovania o zisku ligového titulu. V tomto čase bola La Liga čistou záležitosťou medzi Realom a Barcelonou, s víťazným ťažením Kataláncov. Real prehral dva-krát po sebe posledný zápas sezóny. Oba tie zápasy rozhodli o ligovom titule a oba tie zápasy hrali Merengues proti Tenerife. Real ani jeden nedokázal vyhrať. Bola to čierno-čierna etapa Realu Madrid. 2-krát po sebe stroskotať v poslednom kole na rovnakom súperovi, to nemohlo zostať len tak. Real sa rozhodol získať naspäť Jorgeho Valdana, ktorý sa ukázal ako skvelý manažér. Tenerife na čele s Argentínskym koučom prvý raz v histórií preniklo až do osemfinále pohára UEFA. Áno je to to isté mužstvo, ktoré pred Valdanom a aj po jeho odchode bojuje s problémami vôbec sa dostať či udržať v prvej lige. Madridisti nenechali nič na náhodu, a okrem Valdada obrali svojich premožiteľov aj o najlepšieho hráča, strojcu nečakaného vzostupu Tenerife. Za 3,5 milióna euro sa Redondo sťahoval na Bernabéu.

Konečne tam, kam patria hviezdy

Nando sa konečne dostal do klubu, v ktorom sa mohol naplno prejaviť. Real mal mužstvo na to, aby vyhral všetko, no s tým bol spojený aj veľký tlak od fanúšikov a vedenia. Tlak, aký nedokázali zvládať mnohí, no Redondo k nim nepatril. Sám sa viac krát vyjadril, že pod tlakom sa mu hrá najlepšie, núti ho to vydať zo seba maximum. Nestal sa miláčikom fanúšikov z večera do ráno, neprišiel do Realu ako hviezda, svoju pozíciu si musel vydobyť. Valdado svojho chlapca podporoval od začiatku až do vlastného odchodu. Tí čo boli zo začiatku skeptickí behom mesiaca už ani nezapochyboval o Fernandových kvalitách. „Ak by som mal nejako definovať Redonda povedal by som, že je jeden z mála hráčov, ktorý vedia urobiť s nohami to, čo si predstavia v hlave." pochválil Valdano svojho krajana. Redondo bol naozaj výnimočný. Veľa hráčov vie hrať tvrdo a nekompromisne, rola defenzívneho záložníka si to priam pýta. To dokázal aj Fernando, ale s nenapodobiteľným štýlom. Každý jeho pohyb sršal eleganciou, bolo radosť pozerať na jeho kroky s loptou, dokonalé držanie tela a plynulosť. Dával hre krásu, obrana tvorená odkopávaním lôpt u neho nemala miesto. Defenzívny futbal v Redondovom podaní bol často krát zaujímavejší ako najväčšie ofenzívne nájazdy. Diviť sa prečo ho fanúšikovia milovali? Do hry dával toľko vášne a citu ako zvyšok tímu dohromady. Užíval si každú minútu na ihrisku, patril na zelenú pažiť, rovnako ako patria hviezdy na nebo. Hneď prvý rok v Madride získal ocenenie pre najužitočnejšieho hráča La Ligy, a čo je dôležitejšie po štyroch sezónach nadvlády Kataláncov, sa kráľom Ligy opäť stal Real. Z Redonda bola konečne hviezda, akou si zaslúžil byť. 

Madridský princ

Real prelomil smolu v Primera División, no tá v Lige Majstrov držala pevnejšie než betón. Veľkoklub ako Real Madrid, navyše historicky najúspešnejší klub histórie Ligy Majstrov už 17 rokov nefiguroval v jej finále. A pritom ich posledné účinkovanie tiež neskončilo najslávnejšie, keď v 81. smolne podľahli Liverpoolu 0-1. Betón finálových brán sa nadobro rozpadol až 15. apríla 1998. Bol to deň náročných semifinálových odviet. Juventus Turín bojoval o postup doma s AS Monako, v zložitej situácií, keďže vonku rivalovi podľahli 3-2. Juventus Zidaneho, Deschampsa či del Piera však dokázal nepriaznivé skóre otočiť. Doma Francúzov rozbili 4-1 a prebojovali sa do amsterdamského finále. V tom istom čase na dortmundskom Westfalenstadion bojoval s osudom Real. Doma dokázal Borussiu poraziť 2-0, čo im v odvete s húževnatými Nemcami sľubovalo krušné chvíle. Dortmund nezaostal za predpokladmi a Realu pripravil doma peklo na zemi. Borussia hrala na maximálnu ofenzívu, stredom ihriska, po krídlach, všade kde bol milimeter voľného miesta sa domáci tlačili na územie Merengues. Nemci útočili v desiatich a na unavený Real by to bola silná káva, keby nemali v strede poľa najelegantnejšieho zlodeja všetkých čias. Redondo ani na minútu nestratil odhodlanie, v ten večer toho nahral za desiatich, odobral viac ako polovicu všetkých lôpt v zápase, doháňal do zúfalstva súperových útočníkov. Dostať sa ten večer za chrbát Fernanda Redonda bola jednoducho nadľudská úloha. A keďže aj hráči Borussie boli len ľudia, madridská svätyňa zamurovaná Redondovým telom odolala. Zápas skončil bezgólovou remízou a tak mohol vypuknúť ohňostroj bielej radosti. Madrid oslavoval Redonda ako svojho princa a najlepší muž tejto aprílovej noci, nezlomil madridské srdcia ani o mesiac neskôr, keď súťaž vrcholila. Futbalový rok 1988 pripúšťal už len dve možnosti, obhajobu európskeho trónu Juventusu, alebo neskutočný siedmy titul Realu. O všetkom sa malo rozhodnúť v Amsterdam Arene. Nepredpokladalo sa, že to bude zápas o jednom góle, veď obe mužstvá majú skvelú ofenzívu. Madridisti si vypracovali dostatok šancí, no gól do polčasového hvizdu neprišiel. Juventus mal so strelením gólu ešte väčšie problémy. Pri Hierrovi si Del Piero ani neškrtol a Redondo úplne vymazal Zidaneho. Keď prišla 66. minúta a gól Pedju Mijatoviča, modlitby Madridistov sa už upierali len smerom Hierro -Redondo. Fernandovia nesklamali. Real sa tešil zo Septimy a z madridského princa bola na Pyrenejskom polostrove už definitívne modla. 

 Písal sa rok 2000 a nastal čas, aby sa Champions League opäť mala vrátila do španielskych rúk. V štvrťfinále figurovali hneď traja zástupcovia z La Ligy, Barcelona, Valencia a Real Madrid. Najťažšia skúška čakala Real, mal sa stretnúť s Manchestrom United, obhajcom titulu. Prvý zápas sa hral na Bernabéu a na veľké sklamanie domáceho publika skončil 0:0. Na Old Trefford cestovalo mužstvo Vicenteho Del Bosque s obavami. Dej zápasu ukázal, že absolútne neopodstatnenými. Tá noc v Divadle Snov opäť patrila madridskému princovi. Red Devils nezvládli úvod stretnutia a behom krátkeho času už prehrávali 3:0. Za všetkými gólmi stál Fernando Redondo.  Zvlášť veľkú zásluhu mal na treťom Raúlovom pamätnom góle . Z obrancov United si spravil dobrý deň, traja sa na neho vrhli, no Redondo potiahol loptu až k bránkovej čiare a cez ďalších dvoch hráčov Devils poslal dokonalú prihrávku Raúlovi. Ten sa ako obvykle nemýlil a rodil sa potupný výsledok 3:0. Beckham a Scholes neskôr skorigovali výsledok na 2:3, ale na postup to samozrejme nestačilo. V semifinále Real čakal silný Bayern, no Bavori takisto nedokázali vzdorovať dokonale fungujúcemu stroju Merengues. Tohoročné finále sa konalo v parížskom Parku Princov, dokonalý štadión pre toho madridského. Za celý zápas nespravil Redondo jedinú chybu, a tak po góloch Morientesa McManaman a Raúla, opäť dvihol nad hlavu ušatý pohár. Tento krát už ako kapitán Bieleho Baletu.

 Princ poslaný do vyhnanstva

 Redondovi sa z ročníka 1999/2000 Ligy Majstrov dostali okrem trofeje aj ďalšie ocenenia. Stal sa najlepším hráčom Ligy Majstrov v spomínanej sezóne a krátko potom bol zvolený za najlepšieho juhoamerického hráča 90. rokov. To je úžasná pocta, vzhľadom na to,že predstihol kandidátov ako Roberto Carlos, Maradona či Romario. Jeho kariéra už ani nemohla byť vo vyšších sférach. Dosiahol všetko, napriek tomu chcel stále vyhrávať. To však nestačilo Fiorentinovi Pérezovi. Čerstvo zvolený prezident Reale mal podivuhodné parametre na hráčov a zbaviť sa Redonda sa mu zdalo správne. Začali sa rokovania s AC Miláno, konkrétne s Adrianom Gallianim, ktorému sa Redondo javil ideálna voľba pri taktike Rossoneri. Milánčania sa o Argentínčana zaujímali ešte v časoch, keď hrával za Tenerife. Príliš neskoro však vstúpili do prestupovej vojny, ktorú o mladíka viedli Real a Barcelona. Mať v tíme Redonda však ostalo snom Silvia Berlusconniho a ešte niekoľko krát sa usiloval o jeho prestup. Madridisti sa svojho princa vzdať nechceli, a aj keď mal občas výkyvy formy, stále ho milovali. Vždy vstal z popola zranenia ako fénix a znova to bol ten elegantný a neomylný zlodej lôpt. A už vôbec sa ho nechceli vzdať v roku 2000, kedy bol vo vrcholnej forme a s chválami na muža s kapitánskou páskou sa roztrhlo vrece. Keď sa objavili správy, že Peréz rokuje s Milánom zdvihla sa vlna protestov. Deň pred podpisom zmluvy prišli na Bernabéu tisíce fanúšikov, ktorí manifestovali proti predaju ich kapitána.Tento protest však nezmohol o nič viac ako prosby Del Bosqueho, Redonda a členov správnej rady Realu. Na druhý deň pribudlo do pokladnice Realu 18 miliónov euro a novinové titulky hlásali: "Redondo vyhnaný z Madridu. Peréz nevychovel Del Bosquemu. Vyhnanec Redondo skúsi šťastie v Taliansku." Finále Ligy Majstrov 2000 bolo posledným zápasom Redonda ako hráča kráľovského klubu.

  Posledný veľký rok a koniec

„Kapitola Real Madrid sa pre mňa uzavrela. Dopadlo to tak ako to dopadlo a ja sa k tomu, už viac nechce vracať. Som rád, že  som skončil práve v Miláne. Je to skvelý klub a dúfam, že sa mi tu bude dariť." povedal Redondo krátko po príchode do Milána. San Siro ho vítalo s nadšením a Berlusconi bol konečne spokojný. Redondo však neukázal, čo sa od neho očakávalo. Jeho slabosťou bola náchylnosť na zranenia. Tých si počas kariéry užil viac než dosť a nepríjemná šnúra neskončila ani príchodom na Apeninský polostrov. Práve naopak. Ešte ani neodohral súťažný zápas a už utrpel vážny úraz kolena, ktorý ho vyradil z diania na dlhšie ako rok. Zmysel pre čestnosť ho prinútila vzdať sa platu až kým sa úplne nevylieči a nebude môcť opäť hrať. Svoj debut za Rossoneri odohral až 3. decembra 2002. Zažiaril. Postupom času si získal dôveru trénera a v dobrých výkonoch pokračoval. Toho istého roku zavítalo AC na Bernabéu. Veľmi emotívne privítanie pripravili fanúšikovia Realu pre svojho strateného brata. Celé Bernabéu niekoľko minút postojačky tlieskalo bývalému kapitánovi. Tá sezóna bola najlepšia milánska za posledné roky, vyhrali ligu a dokonca aj Ligu Majstrov, no na jej konci začal Redondo vážne uvažovať, že svet futbalu opustí, čo nakoniec vo veku 35 rokov aj spravil: „Myslím si, že som prežil úspešnú kariéru, ale zrejme je čas skončiť. Cítim, že je to tak správne. Je to realita, už nie som stopercentný. Uvidím, aký bude môj život bez futbalu. Samozrejme, že by som rád hral ďalej, ale moje pôsobenie v Miláne je na konci. Do Realu a vrátiť nemôžem a nedokázal by som obliekať dres iného španielskeho klubu."

Radšej vlasy ako najcennejší dres

 Reprezentácia hrá v kariére väčšiny futbalistov významnú úlohu, Fernando Redondo však porušil aj tento štandard. A pritom s Albicelestes odštartoval tak dobre. Ako šesťnásročný vyhral spolu s ďalšími argentínskymi nádejami Majstrovstvá Južnej Ameriky hráčov do 17 rokov. Jeho prvým veľkým seniorským turnajom mali byť Majstrovstvá sveta 1990 v Taliansku. Vtedy mal len 21 rokov, ale argentínsky kouč Carlos Bilardo ho povolal. Redondo však pozvanie odmietol, vraj sa chce radšej sústrediť na svoje štúdium na univerzite. Až na ďalších Majstrovstvách sveta (1994 v USA) figuroval v základnej jedenástke svojej reprezentácie. Juhoameričania to dotiahli len do osemfinále a prišla vynútená zmena trénera. Kormidla sa ujal bývalý skvelý futbalista Daniel Passarella.Títo dvaja muži nezdielali rovnaké názory, vôbec si nerozumeli z čoho vzišlo aj vynechanie Redonda z reprezentácie na dlhé štyri roky. Passarella tvrdil,že žiadneho Redonda v tíme nepotrebuje, hráčov do stredu poľa má vraj dosť. No nebola to celkom pravda. Spor mal vzniknúť vtedy, keď si Redondo odmietol ostrihať svoje dlhé vlasy podľa trénerovho príkazu. Ostatní hráči sa radšej vzdali obľúbeného účesu, to bolo však proti Fernandovej filozofii. Neskôr, po príchode Marcela Bielsa na trénerskú stoličku sa Redondo do repre vrátil nie však na dlho, prišlo mu do toho opäť zranenie. Celkovo odohral v najcennejšom drese len 29 zápasov, veľmi málo na hráča takého formátu.

Záver

Fernando Redondo, alebo ten, čo nemôže byť nikdy zabudnutý. Hral veľkú  úlohu v novodobej histórií Realu, v tých slávnych časoch, kedy sa z madridského tímu triasol každý súper. Či už bol najlepším defenzívnym záložníkom všetkých čias on, Roy Keane či Makélélé je vedlajšie. Redondo mal z nich jednoznačne najväčšiu charizmu a vedel svoje výkony tak povediac predať. Futbaloví laici vedia oceniť len prácu hráčov, ktorí dávajú góly, prípadne brankára a jeho čarovných zákrokov. V zápase, kde hral Redondo svoju klasicky dobrú hru urobil dojem na každého, bez ohľadu na to, v ktorej časti ihriska práve bol. Jeho pohyby boli tak elegantné ako boli smrtiace jeho praktiky odoberania lôpt.  Naozaj nebol práve strelec za šesť rokov dal v Madride len päť gólov, ale zrátať tie ktoré pripravil, alebo naopak také, ktorým zabránil by sa snáď nedalo ani najpodrobnejšími štatistikami. Svoju inteligenciu vedel premietnuť do hry, preto vždy vedel, čo na neho súper chystá. Aj keď práve nemal svoj deň dala sa u neho oceniť aspoň veľká chuť do hry a snaha prikrášliť výsledok. Bol futbalovejší ako gól. Biely Balet môže byť hrdý, že tento prírodný úkaz z Argentíny niekedy obliekal jeho dres.