Legendy od A do Z - Fernando Ruiz Hierro

Legendy od A do Z

 Nikdy to nevzdávaj

 Fernando Hierro sa narodil 23. marca 1968 v španielskom meste Málaga. V andálúzskom prístave zároveň aj započal futbalovú kariéru, dráhu, ktorú mu v začiatkoch nepredpovedali ani najväčší optimisti. Vyrastal v skromnejších, ale o to futbalovejších pomeroch. Otec Manuel Ruiz hrával za jeden z malagských týmov, a preto k športu viedol aj svojich troch synov. Fernando hrával v juniorských kategóriach Málagy spolu so svojimi bratmi Manolom a Antoniom. Dvaja starší boli výnimočné talenty, paradoxne Fernando bol údajne tým najmenej nadaným. To od dvoch starších sa očakávalo že spravia dieru do futbalového sveta. Najmlašiemu Fernandovi neveril nikto, tréneri ho prehliadali, a predsa z najslabšieho klíčka vyrástol najmohutnejší strom. Antonio bol technický, Manolo výnimočne silný a rýchly, len Fernando dlho nedokázal naplno prejaviť svoje prednosti. „Niektorí ľudia vraveli, že som bol dobrý, ale nikdy nezabudli dodať, že ani zďaleka nie taký dobrý ako moji bratia. To oni na seba strhávali pozornosť." spomína na svoje začiatky, dnes už nehrajúci Hierro. Tí zlomyselnejší susedia a spoluhráči si neodpustili poznámky, že najmladší Hierro je len slabým odvarom starších bratov, obaja majú na to, aby raz niečo dokázali, a Fernanda to raz omrzí skúšať. Našťastie sa mýlili. Neomrzelo. Možno nebol Hierro výnimočný futbalový talent, nerobil triky s loptou už v kolíske ani nebol majstrom techniky, ale srdce mal futbalovejšie ako ktokoľvek. Mal charakter, ktorý predurčoval na šport, vytrvalosť, odhodlanie, entuziazmus a nadľudská snaha, ho sprevádzali celým dospievaním, a nakoniec mu predsa otvorili bránu na svetové trávniky. Veril si, bol asi jediný, nemal teda na výber. Keď prišlo na lámanie chleba vo voľbe povolania prišlo ďalšie odhováranie. Veľmi veľa malých chlapcov túži byť slávnymi futbalistami, no časom vyrastú z detských kopačiek a sen ostane len snom. Dospievajúci muži sa rozhodnú sa pre iné povolanie, v ktorom majú väčšiu šancu uspieť a nejaké zaručené istoty. Hierro ani v tomto štádiu neupustil od športu. V osemnástich rokoch, mal ešte čas na štúdium čohokoľvek, príležitosť stať sa profesionálnym futbalistom však slabla každým dňom. Rodina a priatelia ho odhovárali, nie so zlým úmyslom, fakty svedčili jednoznačne v neprospech futbalu, slová trénerov, že Fernando je dobrý hráč, ale ťažko sa môže prepracovať do extratriedy, budili obavy. „Veľmi ma prehovárali,aby som nechal futbal, že mi to nič neprinesie a budem len sklamaný a zatrpknutý. Mal som 18 rokov a bol som tvrdohlavý,nikdy som sa nevzal. Chcel som byť futbalistom a uvedomoval som si riziká, napriek tomu som po tom stále viac a viac túžil." povedal Hierro týždeň po vyhratom finále Ligy majstrov 1998. Hierro sa vypracoval a podarilo dostať do prvého tímu Realu Valladolid. Od tohto mužstva si nemohol sľubovať závratné úspechy, jediné, čo mohol od Valladolidu očakávať bola šanca. Šanca dokázať, že už prekročil tieň bratov, že aj Fernando je trieda. Konečne sa začalo s mladým Hierrom počítať, tu ho nikto neporovnával, bol jednoducho mladá nádej, tak ako veľa iných začínajúcich futbalistov. Prvý cieľ splnený. Od trénera dostával dostatok príležitostí, vzhľadom na to, že sotva dovŕšil osemnásť rokov. Získal povesť silného obrancu, precízneho v každej defenzívnej činnosti. Bol tvrdý, ale nie zákerný, bol ako nezničiteľný, železný muž-  to mu veštilo aj meno- Hierro, čiže železný. Andalúzske želiezko ešte len čakala skúška ohňom, len mesiac po jeho debute v Primera División, nastúpil do finále Copa del Rey 1989 proti slávnemu Realu Madrid. Valladolid nemožné nedokázal, favorizovaný Real zvíťazil. Vtedy ešte Hierro nemohol tušiť, aký kariérny zlom zapríčinilo prehraté finále. Valladolid mal konečne šancu získať trofej, no na žiaľ fanúšikov neuspel, trápil sa aj Hierro, prvý rok v áčku a už sa mohol pýšiť trofejou, chýbalo tak málo. Keby vedel, že o pár mesiacov, ho do služieb vezme Real Madrid, bol by sa nad takou prehrou len pousmial.

 Biela epizóda bieleho klubu

 Hierrovi sa vo Valladolide darilo, dokázal sa tam postupom času presadiť a z nedostatočne talentovaného snílka vyrástol hráč s veľkou budúcnosťou. Predsa dokázal, čo u neho ostatní považovali za nemožné. Ak ešte nejakí neprajníci stále pochybovali nadobro im zatvorila ústa ponuka, ktorá prišla v lete ´89. Fernanda Hierra, toho tvrdohlavého fagana chce získať Real Madrid. Herný prejav mladého Španiela uchvátil, vtedajšieho kormidelníka Realu, Radomira Antiča. Napriek tomu, že s Madridom získal titul, stále nemal vyriešenú defenzívu. Náplasťou na zmätky v zadných radách malo byť angažovanie mladíka, ktorý sa bude mimoriadne snažiť predviesť, a hlavne nebude robiť zbytočné chyby. Žiadne slová už nemôžu byť na Hierra výstižnejšie. Do Realu prišiel ako Fernando Hierro, napriek tomu, že občianskym menom bol vlastne Fernando Ruiz. Hierro bolo priezvisko jeho matky, na Pyrenejskom polostrove oveľa zriedkavejšie ako klasické španielske meno Ruiz. Okrem mena vynikal aj výškou. Meral takmer 1 meter 90, a toho času, bol druhým najvyšším hráčom Realu. Postava ho predurčovala na hlavičkové súboje, bol v nich mimoriadne silný a obratný, skutočný vzdušný kráľ vlastnej šestnástky. Hneď prvá sezóna v Reale, sa skončila v réžií bielych farieb. Real opäť získal ligovú korunu a zdalo sa, že je neporaziteľný. Hierro ten rok odohral 37 zápasov, a dal v nich 17 gólov, v tom čase hrával striedavo na poste stopéra a defenzívneho záložníka, pevné miesto v strede obrany získal až v sezóne 1994/95. Hierrova hviezda stúpala a záujem o malagského rodáka mali zo všetkých svetových strán. Aj z Barcelony. Blaugranas mali o Hierra záujmem, ešte v časoch, keď hral za Valladolid, rovnako ako Valencia či Atletico. Real svoju vychádzajúcu hviezdu však predať nechcel. Ani za 200 miliónov peset, ktoré boli ochotní zaplatiť Katalánci.  Predať Hierra? Bol by to pokus o veľmi nevydarený scifi- film. Chlapec so štvorkou mal veľkú cenu, možno až nevyčíslitelnú. Boli si jej vedomí všetci tréneri, ktorí lemovali Hierrovu kariéru. Antič ho priviedol do Realu, pod jeho rukami vyrástol na snáď najlepšieho stopéra Realu Madrid všetkých čias, nastrielal nespočetne veľa gólov a získal pevnú pôdu pod nohami. Heynckes bol muž, ktorý priviedol Real k siedmemu titulu v Lige Majstrov, tréner, ktorý veľmi dbal na kvalitnú defenzívu, teda žiadne prekvapenie, že bol s Hierrom jedna ruka. Fabio Capello ho považoval za srdce tímu, a Vicente del Bosque ešte zvýraznil jeho vedúcu pozíciu v mužstve. Hierro sa dokázal vysporiadať s každým trénerom, prispôsobiť sa jeho nárokom a praktikám, čo len zdôrazňuje jeho univerzálnosť a inteligenciu.

Hierro udivoval svojou veľkou silou a výdržou, ktorá vzbudzovala rešpekt mnohých oveľa skúsenejších hráčov. Parťáka v stopérskej dvojici mu robil Manuel Sanchís, ďalšia obrovská legenda futbalovej defenzívy. Dvojica Sanchíz- Hierro bola zvolená za najlepšiu stopérsku dvojku všetkých čias, a pochopiteľne to boli časy, keď Real inkasoval minimálny počet gólov. Španielsky dvojblok bol živou stenou, útočníci sMerengues si museli lámať hlavy s bránením len minimálne. Hierro so Sanchízom zabránili snáď toľkým gólom ako samotný brankár. Sanchíz bol dlhé roky aj kapitánom Realu, po jeho odchode nosil céčko na rukáve Hierro. „Nemôžem byť už pyšnejší, byť kapitánom akéhokoľvek klubu je skvelé, ale byť kapitánom Realu Madrid je obrovská pocta. Dúfam, že nesklamem jeho farby a budem správnym kapitánom." Nesklamal. Hierro bol hrdý, že je kapitánom a Madrid mohol byť pyšný, že u "šéfovala" taká osobnosť. Fernando bol veľmi zodpovedný obranca, hoci sa tiež rád vybral na ofenzívne výlety. Veď tých 126 gólov sa nenastrielalo samo. Hierro dosiahol s Realom nevídané úspechy, päť- krát sa stal španielskym majstrom a 3- krát vyhral Ligu Majstrov. Závideniahodné. K dobru mu možno ešte pripočítať, že za celých 14 rokov, nemal dlhší výpadok formy či vážnejšie zranenie. V trinástich sezónach len dva-krát neodohral viac ako 25 ligových zápasov. Je piatym hráčom s najväčším počtov zápasov (598) za Real, viac ich už majú len Raúl, Sanchís, Santillana a Gento.

   32 rokov čakania                                                         

Klub potreboval oživiť zašlú slávu, a najlepší liek by bolo zveľadenie rekordu v najprestížnejšej európskej súťaži. Semifinále Real zvládol hravo. Doma vyhral nad Borussiou 2-0 a v Nemecku udržal bezgólové skóre. Klub mohol vybavovať letenky do Holandska. Druhú miestenku do finále vybojoval Juventus Turín, Taliani si hladko poradili s AS Monako, a aj v zápase s Realom boli favoriti. Stará Dáma hrala už svoje tretie finále v rade, madridským Merengues nebolo dopriate finále už celých 17 rokov. 50- tisícový štadión v Amsterdame sledoval vypätý zápas, z defenzívnej stránky však takmer bez hrubíc. Nič prekvapivé, defenzíva na čele s Hierrom vždy fungovala ako švajčiarske hodinky. A kapitán nesklamal verných madridistas ani teraz. Bezchybným výkonom vymazal turínske hviezdy Zidana či Del Piera. Real sa dlho snažil skórovať, no precíznu obranu mali aj Taliani. V 66. minúte sa Predrag Mijatovič dostal k odrazenej strele Roberta Carlosa, oklamal bránkára a elegantne zakončil. Bol to jediný gól zápasu a Pedja sa stal hrdinom dňa. Fanúšikovia ale nezabudli ani na Hierrove zásluhy. Nedal síce gól, ale bol mužom zápasu, bol vždy tam kde ho bolo treba, pripravený obohrať aj kúzelníka Zidana. Keď Merengues dorazili na Cibeles s trofejou, fanúšikovia nadšene aplaudovali: "Donde está Del Piero, se lo ha comido Hierro", Kde je Del Piero? Zjedol ho Hierro. „Úžasne. Všetci sme nesmierne šťastný. Je to najkrajší moment mojej kariéry, pre toto sa oplatilo drieť. Nikdy nezabudnem na to ako rozhodca odpískal koniec a vypukla tá obrovská radosť."spomína Hierro na zisk Septimy, v poradí siedmeho titulu Realu v Lige Majstrov, na ktorý Blancos čakali 32 rokov. Neskôr pod Hierrovou taktovkou vyhrali najcennejšiu európsku trofej ešte dva-krát.

 Reprezentácia

Smola Španielov na veľkých turnajoch bola už síce zlomená, no titulu z Eura či MS sa nedočkali mnohé legendy, ktorým by sme to dopriali. Jedným z nich je aj Hierro, veľká osobnosť každého podujatia, jeho jedinečnosť však nebola nikdy odmenená pohárom pre červené farby. Niežeby Španieli nemali tím, ktorý by dokázal konkurovať najlepším, naopak. Vždy mali enormné množstvo skvelých hráčov, futbalový Boh však často veľmi nespravodlivo rozdeľuje úspechy, a krutý bol aj k Hierrovej generácií. Dlhoročný kapitán "La Furia roja" debutoval v najcennejšom drese v roku 1989, v priateľskom zápase proti Poľsku. Za svoju vlasť dal 29 gólov, opäť neuveriteľné číslo vzhľadom na jeho pozíciu na ihrisku. S týmto číslom je tretí najlepší strelec Španielska, po Raúlovi a Davidovi Villovi. Zúčastnil sa na štyroch majstrovstvách sveta, a dvoch európskych šampionátoch. Najviac sa mu darilo v Japonsku a Kórei (2002), kde ho dokonca Fifa zvolila do ideálnej jedenástky Majstrovstiev. Počet jeho reprezentačných štartov sa zastavil na čísle 89, viac ich má len Raúl. Z národným výberom sa však nerozlúčil ani po ukončení aktívnej kariéry. V roku 2007 ho vymenovali za športového riaditeľa Španielskej reprezentácie a svoju funkciu vykonáva poctivo. ,,Chcem, aby nasledujúce roky, boli zlatým obdobím španielskeho futbalu. Máme hráčov, tej najvyššej svetovej, bodaj by aj nasledujúce majstrovstvá boli náš vydarený film."

Zlý koniec?

 Hierro Madrid opustil v roku 2003. Fanúšikovia jeho odchod pripisovali zlému prístupu Florentina Péreza. Nikdy mu to nezabudli, rovnako ako odchod Makélélého či Del Bosqueho. Prezident nechcel predĺžiť zmluvu so svojím kapitánom. Hoci bol Hierro v tom čase už v pokročilom futbalovom veku, stále bol skvelý, zo schopností sa mu stratilo len minimum. Podľa mnohých si zaslúžil dohrať kariéru na Bernabeú, tak to malo byť. Rok predtým sa mu podaril husársky kúsok. Hetrik! Jemu, stopérovi. Bolo to v zápase proti Realu Zaragoza. Deň predtým oslávil Hierro už 34. narodeniny. Madridisti sa s ním lúčili so slzami v očiach, odišiel ich kapitán, idol, skromná hviezda, ktorá si v puberte privyrábal ako automechanik. Jeho novým zamestnávateľom sa stal katarský klub Al- Rayyan. V ropnej veľmoci strávil len sezóny. Príjemná exotická dovolenka, v jednej z najkrajších krajín sveta sa skončila ponukou z Britských ostrovov. Kariéru ukončil v roku 2005, dohral ju v Premier League, takže na záver zakúsil futbal aj v najkvalitnejšej európskej lige. Za Bolton Wanderes nastúpil do 29 zápasoch a tri-krát skóroval.

 Na záver

 Čiernovlasý sympaťák si získal každého. Na ihrisku mal úctu, ktorou oplýval za jeho čias celý Real Madrid. Aj on bol veľmi dôležitým dielikom skladačky úspechu nedávnej éry Galacticos. Od jeho ochodu, až do dnešných chvíľ sa nemôže Real pochváliť, čo i len porovnateľnými úspechmi tej doby. 3- krát Liga Majstrov, 5 španielskych líg, 2 Interkontinentálne poháre, 5 krát Supercopa, Copa del rey a Európsky Superpohár, naozaj, najúspešnejší Real Madrid všetkých čias. A Hierro rozhodne nebol, ten čo sa zviezol pri skvelých spoluhráčoch, aj on sa veľmi zaslúžil o to, že Real dnes žije s takouto minulosťou. Bol obrancom s dušou útočníka, niet lepšieho dôkazu ako desiatky krásnych gólov z jeho kopačiek. Výnimočne, keď dávajú obrancovia víťazné góly, nie je to častý jav. Pri Hierrovi to nebolo žiadne prekvapenie. Nájsť k nemu rovnocenného hráča je nemožné. Hierro bol len jeden a aj ten najtalentovanejší mladý obranca si môže brať príklad, a dúfať, že raz z neho bude aspoň polovičný Fernando Ruiz Hierro.