Legendy od A do Z- Roberto Carlos

Legendy od A do Z

Chromý futbalista?

Roberto Carlos Da Silva sa narodil 10 apríla 1973 na predmestí Sao Paola. Mal tri sestry, a tak ako jediný syn bol maminým najväčším pokladom. Ona mu vybrala aj meno Roberto Carlos, po rovnomennom spevákovi, ktorého zbožňovala. Niet sa, čo diviť hudobník Roberto Carlos bol v Brazílií miláčikom žien, napriek tomu, že mal jednu nohu takmer chromú. Kuriózne, že futbalista nosí meno po mužovi, čo nedokázal ani poriadne kráčať. Rímske príslovie Nomen Omen- meno predurčuje osud, bolo v tomto prípade úplne mimo. Brazilía je krajinou lesku a biedy, a žiadne mesto to nepotvrdzuje tak ako 30- miliónové Sao Paolo. Zem zasnúbená karnevalom a zábave, ktorú vídavame v televízií, a ako náprotivok jej okrajové štvrte, ako Garca, rodisko Roberta Carlosa. Miesto, ako vystrihnuté zo stredovekého príbehu. Tie najchudobnejšie rodiny často krát nemajú ani pitnú vodu, hygiena je neznámym pojmom. Rovnako ako vyvážená strava, už malé deti si musia  hľadať prácu, aby pomohli rodičom zarobiť na chlieb. Rovnaké detstvo prežil aj Roberto, už ako 12 ročný odkrúcal v textilnej továrni 12-hodinové smeny. Neľahký život si deti spestrujú národným náboženstvom- futbalom. Iný nebol ani Roberto, aj on sníval, že dobije galaxiu futbal, že sa stane slávnym a bohatým, a život v chudobe, bude už len rokmi vyblednutá spomienka. Čarovné na futbale je aj to, že tí najlepší hráči veľmi často pochádzajú z tých najzabudnutejších miest na svete, z tých najchudobnejších rodín ako je vôbec možné. Futbalový talent dokáže vytvoriť z otrhaných chlapcov, mužov ktorým tlieskajú diváci na najslávnejších svetových štadiónoch. Takú víziu mal pred sebou aj otec Roberta Carlosa, keď vzal svojho syna z továrne a navrhol mu, aby venoval futbalu všetok svoj čas. „Povedal som vtedy synovi, musíš ísť za svojím snom. Dokážeš viac ako ja." Robertov otec Oscar, bol v mladosti tiež skvelým športovcom, napriek tomu svoj talent nedokázal zužitkovať, o to väčší strach mal o svojho jediného syna, ktorý sa vydal na veľmi neistú dráhu. Na dráhu odriekania, ktorú tí najväčší kamaráti s osudom končia športovou slávou a obrovskými zárobkami, no tí menej šťastní napríklad na predmestí životom z ruky do úst. Roberto sa zarodil pod tou šťastnou hviezdou a postupom času získal prívlastok najlepší ľavý obranca všetkých čias. Dosiahol úspechy o akých si iný skvelí futbalisti netrúfli ani snívať. Má v zbierke všetky možné trofeje, či už na klubovej, alebo reprezentačnej úrovni.

Trpaslík so silou obra

Syn a otec sa podobali nie len futbalovými danosťami, ale aj výškou aj starší Da Silva narástol len na 168 centimetrov. Roberto prekonal komplexy z nízkej postavy, a to, že je aj o hlavu menší od kamarátov sa naučil brať s humorom. Roky driny priniesli ovocie prestupom do Palmeiras, mužstvo ovládlo brazílsku ligu a obrovské zásluhy mal na tom Roberto Carlos so svojou ľavačkou. Vládca ľavej strany obrany sa dokonca stal najaktívnejším strelcom ligy, s priemerom tri a pol strely za zápas, všetko z postu ľavého becka, nevídané. Jeho ofenzívne chúťky sa dajú vysvetliť tým, že až do šestnástich rokov hrával na poste útočníka.V Palmeiras si vzal Carlosa pod krídla tréner Luxemburgo, ktorý ho neskôr sprevádzal aj v reprezentácií, či počas jeho najžiarivejšieho obdobia v Reale Madrid. Už vtedy nazývali Roberta dynamitom. Disponoval veľkou fyzickou silou a napriek nízkej postave mal až neuveriteľne tvrdú strelu. Pri jeho priamych kopoch letela lopta rýchlosťou aj 120 kilometrov za hodinu, s takými delovkami si nevedeli poradiť ani najlepší brankári svetových líg. „Boh mi dal nadanie tvrdo strieľať, talent však nie je všetko, a ja musím svoje priame kopy trénovať."

Prvá zlá voľba

O Carlosa sa zaujímali popredné európske kluby, napriek tomu, že sa mu nepodarilo dostať do reprezentačného výberu pre majstrovstvá sveta 1994, bol o jeho podpis na prestupovej zmluve veľký záujem. Kluby za "veľkou mlákou"  sa predbiehali, kto bude rokovať s mužom so smrtiacou ľavačkou. V prestupovej bitke nakoniec zvíťazil Inter Miláno a v sezóne 1995 hájil farby už aj s Carlosom na trávniku. Hoci sa Carlos upísal Interu s veľkými očakávaniami, Apeninský poloostrov, bol nakoniec len medzipristátím za úspechom. Pritom jeho kariéra v Sérií A začala sľubne, hneď pri debute vsietil gól a zdalo sa, že San Siro a Carlos budú tá správna dvojica. Nerrazuri však toho roku neexcelovali, naopak sezóna bola vyslovene podpriemerná. Siedme miesto v tabuľke, ani zďaleka neuspokojilo náročných fanúšikov ani funkcionárov. „Vybral som si najhoršiu možnosť, ako sa dalo. Absolútny omyl. Asi som sa príliš unáhlil pri prestupe. Necítil som sa tam dobre." Krížová cesta naprieč Talianskom sa skončila takmer okamžite po sezóne, v lete 1996 podpísal vtedy 23-ročný "kanárik" svoju životnú zmluvu.  

 Osud sa napĺňa

Real Madrid spravil zase raz skvelý obchod, za brazílsky dynamit zaplatil iba štyri milióny eur, a po ďalších 11 rokov mal zabezpečenú ľavú obrannú líniu. Keď nebol Roberto vykartovaný, bolo zaručené, že diváci uvidia na trávniku jeho dres s trojkou na chrbte. Vyznačoval sa priam železným zdravým, takmer žiadne zranenia či zdravotné komplikácie. Ôsmy div sveta tak dostal pomenovanie Roberto Carlos. Jeho špecialitou boli priame kopy, ťažko nájsť hráča pred, ktoré štandardkou by sa súperi viac triasli. Hovorilo sa, že Carlosove strely takmer prekonávajú fyzikálne zákony. V pamäti utkvel mnohým hlavne Carlosov gól proti Francúzom. Barthéz stál v strede bránky pripravený na čokoľvek okrem....Strela letela prudko smerom doprava, zdalo sa, že minie tri tyče veľkým oblúkom, no lopta sa v ideálnom momente stočila k žrdi. Veľa krásnych gólov nastrieľal aj v klube. Nedá sa nespomenúť El Clásico  2004, Carlosov famózny priamy kop zo 40 metrovej vzdialenosti doletel priamo do ľavého rohu. Bol to však len jeden z mnohých momentov, kedy Brazílčan rozjasal Madridistov, celkovo dal za Biely Balet 62 gólov. Áno, Madrid skutočne pomohol Robetovi naplno prejaviť svoje schopnosti, no ani on nezostal klubu nič dlžný a bol pri jeho najväčších úspechoch. Zbierku trofejí mal pestrejšiu ako jeho veľký športový vzor Michael Scumacher. Len s Realom vyhral 4-krát španielsku Ligu. Tri-krát spolu s pusinkami získali trofej ligy Majstrov a európsky superpohár. Ľutuje len jeden "neúspech", že sa nikdy nestal najlepším hráčom roka podľa FIFA. V roku 2002, skončil druhý, predbehol ho len ďalší brazílsky fenomén, Ronaldo. „Futbal je tímová hra, ale myslím si, že aj tak každý hráč túži aj po osobnom úspechu. Mne žiaľ unikol o vlások, ale Zlatá lopta je v správnych rukách."Tanečníkom Bieleho Baletu bol 10 sezón a 475 zápasov, ktoré s Madridom odohral ho pasujú za cudzinca s najvyšším počtom štartov v bielom drese.

 Turecké dobrodružstvo

 Carlos sa do Madridu zamiloval, plánoval zaň nastupovať ešte dlhé roky, no jeho sen dostal štrbiny po výmene vedenia. „Doteraz som mohol hrať za Real.  Nebyť Predraga Mijatoviča nebol by som odišiel. Spolu s Calderónom napáchali v Madride veľa zlého. Dúfam, že Florentino Peréz to zas napraví." Napriek nezhodám s vedením bol Carlosov odchod pre mnohých prekvapením, veď brazílsky delostrelec sľuboval ukončiť kariéru v Madride...To však stále nie je vylúčené. Carlos sa nechal počuť, že ak by mal príležitosť rád by si ešte zahral s pusinkami:„Ak ma Florentino zavolá, nevylučujem, že by som prial jeho ponuku." Aj v poprednom tureckom klube ukazuje Carlos, že ešte nepatrí do šrotu, tratil síce zo svojej rýchlosti, ale kouč Aragonéz v ňom stále môže hľadať hernú oporu. Roberto dosiahol toho veľa, vyhral prakticky všetko, čo mohol, no futbal sa ešte opustiť nechystá, chce hrávať až do štyridsiatky, čo pri jeho železnom zdraví nie je až také nemožné.

Záver

Roberto Carlos je nepochybne jednou z najväčších ikon Realu Madrid. Málokto by pri menovaní slávnych hráčov Merengues, zabudol na brazílskeho Supermana ľavej strany ihriska. Bol rozhodne najofenzívnejším obrancom, akého Real mal. nebolo zvykom, aby defenzívny hráč rozhodoval gólmi či centrami toľko zápasov. A zvykom to nie je ani teraz, zrejme si budeme musieť ešte dosť dlho počkať, kým sa na svetových ihriskách zjaví podobný "muž z ocele".Vidieť hrať Carlosa bola česť, rovnako ako Zidana, Figa, či iných velikánov. Velikánov, akým bol aj nizučký Roberto Carlos, Malý mu s veľkým futbalovým srdcom.