Kliatba I.
27. 12. 2009, 23:00 | 
uefa.com | rubrika: 
2003/04–Posledné štvrťfinále, Morientesova pomsta
Real Madrid do ročníka 2003/04 štartoval so skupiny F spolu s Portom, Marseille a Partizanom Belehrad. „Tohoročná Liga Majstrov bude pre nás ešte ťažšia ako minuloročná. Kluby sa stále zlepšujú a my musíme hrať najlepší futbal, taký ako od nás chcú fanúšikovia. Prvý zápas hráme proti Marseille, a pre mňa to bude naozaj niečo extra. Narodil som sa tam, mám tam rodinu a priateľov, ale na tých 90 minút musím na to všetko zabudnúť. Moje miesto je teraz tu." povedal Zinedine Zidane 15. Septembra 2003, deň pred úvodným zápasom s Olympiquom. Otváracie stretnutie skupiny F sa hralo na Bernabéu, a napriek tomu, že hostí poslal do vedenia už v 26 minúte Drogba, Francúzi na drvivý tlak Realu recept hľadali len ťažko. Z madridského svätostánku odchádzali po porážke 4:2, ktorú zabezpečili Roberto Carlos, dvoma gólmi Ronaldo a Figo po premenenej penalte. Nasledujúce dva zápasy v Porte a doma s Partizanom dotiahli Madridisti do rovnako šťastného konca. Malé zaváhanie prišlo v podobe bezgólovej remízy v Belehrade, no doma s portugalskými drakmi slávili väčší úspech a s prehľadom sa usadili na čele tabuľky skupiny F. Osemfinálový los prisúdil Merengues nemeckého giganta, Bayern Mníchov. V zápase na Olympijskom štadióne mal Bayern 
jasnú prevahu či už v držaní lopty, priamych kopoch, alebo vo fauloch, o ktoré sa na domácej strane z troch štvrtím postaral Michael Ballack. Práve po jeho nedovolenom zákroku prišla veľká šanca Davida Beckhama. Becks sa tú strelu nemieril presne a istotne to po pár sekundách oľutoval. Gólová radosť zasvietila na opačnom konci ihriska. Makaay skóroval práve v momente keď do konca riadneho hracieho času ostávalo 15 minút. Bavori sa však tešili predčasne po bombe Roberta Carlosa z 83 minúty bol stav opäť vyrovnaný, čo im pred odvetou na Bernabéu šance na postup znižovalo. V druhom zápase sa mohlo stať všetko, hrozila aj rozlúčka Realu. Ak však chceli Bavori uspieť museli vsietiť gól. Do plnenia neľahkej úlohy sa naplno pustili hneď od úvodu, no šance Ballacka a Zé Roberta z prvej desaťminútovky Casillas zlikvidoval. Nasledujúce minúty boli bitkou o stred poľa, až kým sa k Zidanovi nedostala skvelá Salgadova prihrávka. Tento zásah sa ukázal ako rozhodujúci. Juhonemecká pýcha bola načisto zlomená. A Biely Balet bol v štrťfinále. V štvrťfinále sa veľké drámy neočakávali, Realu sa ušlo AS Monaco. Toho času veľmi silné, ale málokto veril, že dosť na to, aby zastavil biely rýchlovlak.
24. Marca 2004 nastalo prvé meranie síl týchto rivalov. Biely Balet musel bojovať s obavami z krízy, pred týždňom zaznamenal dve porážky, v Copa del Rey podľahol Zaragoze v Primera División nestačil na Athletic Bilbao. „Real Madrid nemôže prehrať dva zápasy za týždeň. To nie je pre nás normálne. Dostali sme lekciu, ale teraz je čas, aby sme sa vrátili do starých kolají."
sľuboval tréner Realu Carlos Queroz pred stretnutím. Bernabéu bolo týždne pred zápasom beznádejne vypredané, ale nikto nemohol ľutovať ani halier utratený za lístok. 20 minút sa mužstvá oťukávali, ale ako sa blížil polčasový hvizd hra naberala tempo. Ako prvý z toho ťažili hostia, konkrétne Squillaci v 42. minúte. Madrid po polčase teda prehrával, fanúšikovia sa začali obávať katastrofy. Queroz musel v šatni narobiť veľké poriadky, pretože po prestávke dorazili Merengues ako vymenení. A prišli aj góly. Monaco načal Helguera, ktorý si naskočil na hlavičku po Beckhamovom rohovom kope. O 20 minút neskôr brankár Roma ešte vytlačil Figov pokus, ale loptu iba nasmeroval k Zidanovi, ktorý ju upratal kam patrí. Do tretice sa konečne dočkal Figo. Na prvý pokus penaltu síce nepremenil, ale po dorážke výsledková tabuľa ukazovala už 3-1. Biely bodku dodal ešte v 81. minúte Brazílčan Ronaldo. Rodil sa debakel. Francúzsku bolesť stihol zmierniť ešte Fernando Morientes. Síce upravil výsledok len na 4-2, ale každý gól vo vyraďovacej fáze Ligy Majstrov je rovnako cenný. A v toto prípade sa to ukázalo opäť.
Odveta sa hrala 6. apríla a tentokrát bol Real ešte jasnejším favoritom. Stalo sa to,
čo si Francúzi želali zo všetkého najmenej. Oni boli tí, čo potrebovali doťahovať, no v 36. minúte neustrážili Raúla. Na štadióne Stade Louis svietilo skóre 0:1. Divákom s ľútosťou prebleslo hlavou, rozhodnuté. Posledný klinec do monackej rakvy. Opak bol však pravdou. Domáci zbrane nezložili, inkasovaný gól im vlial do žíl novú silu a začali súpera prehrávať. V nadstavenom čase prvého polčasu sa k zakončeniu dostal Guily a do šatní sa odchádzalo so zrovnaným skóre. Druhá 45- minútovka sľubovala divákom zaujímavé momenty. Madrid hral od začiatku veľmi staticky, až kým Bielych neprebrala facka od Morientesa. Fernando bol ešte stále hráčom Realu, v Monacu len hosťoval, no ani to ho nezastavilo, keď v 48. minúte poslal na Casillasa nechytateľnú hlavičku. Dalo by sa to nazvať zlomovým momentom zápasu, stratený Madridista dvíha zástavu Monaca a Realu začína peklo na zemi. Hra sa zrýchlila, prechod stredom poľa začal byť otázkou pár sekúnd a pribúdali šance na oboch stranách. Veľké šance zahodili Zidane či Figo a staré známe „nedáš, dostaneš“ si Merengues vypili do dna. 66. minúta a Guilyho ideálny teč Ibarrovej strely z hranice veľkého vápna. Casillas nemal nárok. Hráči Realu si uvedomovali, že prehrávajú vyhrané a nervozita stúpala. AS ukázalo ďalšiu svoju silnú stránku. Prepracovanú defenzívu, na ktorej si rad za radom lámali zuby madridské hviezdy. V 85. minúte tréner poslal na ihrisko Adebayora. Togský útočník striedal Morientesa, strojcu nečakaného pádu favorita. Celý štadión ho vyprevádzal potleskom, nálada fanúšikov Monaca už páchla triumfom. V posledných minútach sa predsa ešte dostavil mierny tlak Realu, ktorý vrcholil Raúlovou šancou v poslednej minúte. Brankár Roma však bránu pred španielskym ostrostrelcom tento krát uchránil. Pierluigi Colina odpískal po piatich minútach nastavenia koniec krásneho zápasu, a súčasne doteraz posledného štvrťfinále najúspešnejšieho klubu v histórií Ligy Majstrov. Monaco postúpilo cez Real, vďaka väčšiemu počtu streleným gólom na ihrisku súpera a čakal ich ďalší ťažký protivník, londýnska Chelsea.
2004/05- 4 minúty a všetko mohlo byť inak
Rovnako neúspešne ako rok predtým ukončil Real pôsobenie v Champions, tak ho v novom ročníku začal. Merengues sa ušla vyrovnaná skupina B. Hneď v úvodnom zápase skupiny, Biely Balet narazil na jej neskoršieho víťaza. Bayer Leverkussen slávil svoj návrat do najprestížnejšej klubovej súťa
že zápasom s tímom,ktorý ho pred troma rokmi pripravil o ušatý pohár. Niektorí hráči Bayeru si ešte pamätali prehraté finále s Realom z roku 2002, o to s väčšou chuťou to chceli Los Blancos osladiť. BayArena dala Madridistom kruto pocítiť, že sa pomalými, ale o to istejšími krokmi vytrácajú z najužšej klubovej špičky. Za prvých 60 sekúnd sa stihli udiať veci, ktoré v iných zápasoch nevidno za celý priebeh. Krásny priamy kop Jaceka Krzynóweka len tesne minul šibenicu Casillasovej svätyne. Nasledovala hlavička Paula Freiera, ktorú Casillas s problémami vytesnil a v závere prvej minúty prišla ešte šanca Dimitara Berbatova. Úvod ako hrom. Dianie na ihrisku sa na chvíľu upokojilo, no Nemci mali viditeľne navrch. Zaslúžené vedenie prišlo v 39. minúte z kopačky Krzynóweka, ku ktorému sa po prestávke pridali v krátkom slede ešte França a Berbatov. Do Madridu odlietali hviezdy okolo Zidana s prehrou rozdielom triedy 3-0. Španielskou metropolou sa začali šíriť obavy o osud slávneho Realu. Ani v Lige, ani v Copa to nebolo to pravé orechové. A keď sa dostalo na druhý pohárový zápas, tentokrát proti AS Rím, napätie rástlo. Rímski vlci vstúpili do stretnutia v bojovej nálade, čo sa im začalo vyplácať hneď v 3. minúte, kedy sa De Rossi so šťastím dostal k lopte a poslal ju do siete. Bernabéu zmĺklo. Ožilo o pár chvíľ, v 21. minúte, nie však radosťou ale nadávkami. Tento krát bol "hriešnikom" Cassano. Merengues prehr
ávali doma 0:2! Niektorí diváci sa dokonca už dvíhali k odchodu. Tí, čo tak v tej chvíli urobili si mohli trhať vlasy. Madrid je veľký. Madrid sa nikdy nevzdáva. Tak zavelil Raúl, keď v 39. minúte znižoval. V druhej časti hry Real povstal , už to bola hra jedného mužstva, na jednej polovici ihriska. Práve madridský kapitán bol vo veľkej šanci aj v 62. minúte zastavil ho až nedovoleným zákrokom Panucci. Nasledovala penalta, ktorú ako takmer vždy premenil Luis Figo. 2-2, víťazstvo sa blížilo míľovými krokmi. O desať minút neskôr padol opäť gól, a opäť bol za ním ten istý muž. Raúl mal v ten večer chuť bojovať a s ním ďalších desať hrdinov, ktorí znovu objavili skromnosť. Keď Ronaldo po Figovom pase v 80. minúte skóroval Blancos po štvrtý krát, Rimania už vzdorovať viac nedokázali. Comeback pusiniek možno ešte podčiarknuť štatistikou držania lopty 81 ku 29. Nezabudnuteľný večer. O týždeň hostili v Madride hostil ukrajinského majstra, Dinamo Kyjev. Real dokázal zdolať aj nepríjemného súpera z východu hoci len najtesnejším rozdielom. Merengues nazbierali v 6 stretnutiach 11 bodov, čo ich o skóre posunulo na druhú priečku za tiež 11-bodový Leverkussen.
Nasledovalo 8-finále a v ňom ťažký súper, Juventus Turín. Bielo-čiernym sa v domácej lige nedarilo a nepriaznivú bilanciu mali za úlohu naprávať v Lige Majstrov. 22. februára 2005 prileteli do Madridu a tradične o trištvrte na deväť sa očakávané divadlo rozbehlo. Hlavné roly si porozdeľovali domáce hviezdy. Do prvej línie sa tlačil čerstvo uzdravený Ronaldo, ale potom, čo v 9. minúte zahodil veľkú príležitosť, sa na dlhší čas vytratil. Šťastena rozhodne nestávala ani pri Raúlovi, keď testoval pevnosť žrde a brvna bránky. Zato Helguera je so šťastím očividne väčší kamarát. V 35. minúte sa dostal k zakončeniu priameho kopu Davida Beckhama. 1-0. To bol aj konečný výsledok zápasu. Nikto však ešte netušil, či to bude stačiť.
Odvetn
ý zápas mali k dispozícií Taliani na Delle Alpi. A porážku plánovali vrátiť aj s úrokmi. Stretnutie bez favorita, a ako sa predpokladalo stretnutie o jednom góle. O madridskom postupovom, či o turínskom vynucujúcom drámu. Tímy sa nešetrili a nastúpili so strhujúcou ofenzívou. Buffon obracal hlavu k nebesiam, a skutočne pri niektorých jeho zákrokoch mu museli pomáhať všetci svätí. Zneškodnil tutovky Raúlovi, Figovi aj Zidanovi. Udržal čistý štít, čo sa ukázalo ako kľúčové. Časomiera prekročila už 70 minútu a na Delle Alpi bola stále bezgólová atmosféra. Takéto skóre posúvalo ďalej Real, ale ten sa rozhodne nemohol spoliehať, že Juve sa do konca stretnutia obíde bez gólu. Veď Casillas musel do toho momentu kryť 20 striel! Kouč Luxemburgo sa rozhodol striedať, trávnik opustil Zidane, ktorého menil Guti. Španielsky stredopoliar si hneď pár sekúnd po príchode na trávnik neporadil s Camoranessim, ktorý poslal jedovatý center až smerom k bránkovej čiare. Tam loptu sklepol Ibrahimovič na nožničky pre Davida Trezequeta. Efektné aj efektívne zakončenie. 1-0. Vyrovnané. Do konca riadnej hracej doby už neskórovalo ani jedno mužstvo. Pristúpilo sa teda k predĺženiu. Prvá nastavená 15-minútovka bola uponáhľaná, hráči mleli z posledn
ého. Padali na zem v kŕčoch a znova vstávali, koniec bol ešte ďaleko, stále bolo všetko otvorené, stále bolo o čo hrať. Po zmene strán sa napätie dalo krájať, rozhodca mal, čo robiť aby udržal na trávniku akú takú disciplínu. Nedovolené zákroky sa hromadili a poslednou kvapkou bol škaredý faul Tacchinardiho. Rozhodca ho síce neposúdil na žltú kartu, ale poriadne rozhneval frustrovaného Ronalda. Brazílčan sa pustil do vybavovania účtov. Vybavil však akurát tak červenú kartu sebe aj Tacchinardimu. Veľmi nerozvážne spraviť takýto rozruch tesne pred koncom predĺženia. Do penaltového rozstrelu chýbalo už 240 sekúnd. Hráči "Starej Dámy" sa blíži k pokutovému územiu Realu. Center prišiel z pravého krídla priamo k obrancom Realu. Cesár však loptu odkopol veľmi zbrklo, a navyše priamo na kopačku Zalayetu. Urugvajský útočník poslal ranu do ľavého dolného rohu, Casillas sa síce po nej naťahoval, no z jeho pozície bola nechytateľná. Zidane s Raúlom vstali z lavičky a nepochopene krútili hlavami. A rovnako tak mohli spraviť aj po nasledujúce 4 roky, kedy sa situácia s osemfinálovým vyradením opakovala.
2005/06- jediný gól
Túto sezónu možno nazvať obzvlášť nevydarenou, keďže Real mal problémy už v skupinovej fáze. Vylosovaná mu bolo skupiny F, na prvý pohľad jednoduchá s Lyonom, Rosenborgom a Olympiacoso
m. Vstup bol opäť rovnaký ako vlani, porážka o tri góly so schopným, hoci papierovo oveľa slabším tímom. Real Madrid s novou rozsviecujúcou sa hviezdou Robinhom v základe, chystal na Bernabéu poriadne tvrdý oriešok lyonskému Olympique. Práve spomínaný Brazílčan sa dostal do prvej veľkej šance v zápase. Hneď v prvej minúte mal tú časť rozohrať priamy kop, s loptou však nenaložil podľa predstáv Madridistov a na ťahu bol Lyon. Prvá štvrťhodina bola nekonečnou sériou štandardiek. Jedna sa nakoniec skončila medzi troma žrďami. Po Salgadovej ruke sa rozohrávky ujali Francúzi a ako najšikovnejší sa ukázal Carew. Od dvadsiatej minúty hostia vyhrávali, a to im dodalo potrebné sebavedomie do ďalšieho priebehu. Mere
ngues naopak stratili aj zvyšok toho ťažko získavaného cez leto. Minuloročná sezóna bola pre biele farby najhoršia za posledné desaťročia. Cez akejkoľvek trofeje, dokonca museli do posledných chvíľ bojovať, aby neskončili v predkole Champions League. Lyon o pár momentov neskôr vytiahol jednu z najsilnejších zbraní, priame kopy Juninha. Brazílčan to trafil nádherne, Casillas sa nestihol ani obzrieť. Tretia ľadová sprcha na seba nenechala dlho čakať, 31 minúta a Wiltodova parádička. Súčasný Real naozaj nemal síl otáčať takto výsledok. Hanebná porážka mohla byť dokonca bez problémov aj vyššia, Juninhovu penaltu ešte do polčasovej pauzy vychytal Iker vynikajúcim zákrokom. Druhý polčas kvalitou zaostával, hráči Lyonu vypustili záver, ale po skvelom výkone z prvej časti si to mohli dovoliť. Opravný termín mal Real 28. septembra, cestu mu skrížil grécky majster Olympiacos Pireus. Opäť mal svoj deň Raúl, už v deviatej minúte vymietol pavučinu Nikopolidisovej bránky. Pre madridského anjela to bol 50. gól v Lige Majstrov. Bol prvý hráč, ktorému sa to podarili, v tej chvíli bol aj najlepší strelec Európskych pohároch. Rekord, o ktorý sa spoločne s Filippom Inzagnim naťahujú dodnes. Do šatní hráči Realu odchádzali s dobrým pocitom, úsmev im však zmizol z tvári krátko po začatí druhej polovice, Kafes vyrovnal. Stav 1-1 sa nemenil dlhú dobu, aj keď na oboch stranách boli príležitosti. Role muža zápasu sa ujal nováčik v madridských radoch, Roberto Soldado. Jeho prvý gól v Lige Majstrov padol až v 86. minúte a Gréci už nestihli odpovedať. Najkrajší zápas skupinovej fázy, ktorý Real v sezóne 2005/06 odohral bol jednoznačne proti Rosenborgu. 4 góly Woodgata, Helgueru, Raúla a Beckhama a konečne spokojnosť v očiach fanúšikov. Zase začali veriť na zázraky. Real postúpil z F skupiny z druhej priečky so 6 bodovou stratou na Lyon. Odvetný zápas osemfinále odohral teda na súperovej pôde, čo sa ukázalo ešte dôležitejším faktorom ako obyčajne.
Real si vo vyraďovacej fáze zmeral sily s anglickým klubom, Arsenalom Londýn. Súboj dvoch rozdielnych hernýc
h štýlov lákal na sľubné pozeranie, kto čakal 90 minút prestrelky na druhú, bol sklamaný. Prvé stretnutie sa teda hralo v Madride na Bernabéu. Návrat na Pyrenejský polostrov mohol tešiť Fabregasa, mladučký Cesc však vtedy nemal čas ani priestor na nejakú nostalgiu. Arsenal ho potreboval, Wenger mu veril a on nesklamal. Podal sympatický výkon. Rýchly so skvelým čítaním hry motal hlavu skúsenej defenzíve Realu. Dobré predstavenie to bolo aj zo strany Jensa Lehmana, ktorý vychytal Beckhamovu priamy kop a o minútu na to sa postaral aj o superšancu Robinha. No zahanbiť sa nedal ani Casillas, tiež ukázal čo to zo svojho brankárskeho umenia a reflexov, keď si na ňom vylámali zuby niekoľkokrát Fabregas, Henry aj Ljunberg. V zadných radoch hrali Blancos veľmi organizovane, no jedna z mála ich chybičiek rozhodla zápas a ako sa o niekoľko týždňov ukázalo celé osemfinále. Za všetkým bola skvelá lopta od Cesca Henrymu do behu. Francúzsky kanonier šprintoval od polky ihriska, vysunutá obrana sa nestihla vracať, rozbehnutého Henryho nezastavili postupne Guti, Carlos ani Ramos, hoci ho na hranici 16. fauloval. Henry ukázal inštinkt strelca aj v páde namieril presne k žrdi. Razom bola na ihrisku celkom iná nálada. Real si dal za cieľ domáci zápas dotiahnuť do víťazného konca, nič iné sa nepripúšťalo, ale Lehman bol 21. februára 2006 železnou stenou. Ani Robinhova štandardka, ani Ronaldov projektil, dokonca ani priamy kop Roberta Carlosa si za chrbát nepustil. 0-1. Nebolo treba hádzať flintu do žita, jednogólové manko sa dá stiahnuť tak rýchlo ako získať. Teória je však vždy jednoduchšia ako prax.
Bitka o Highbury 8. marca 2006. Wenger musel prebdieť veľa nocí kým pripravil taktiku s akou do stretnutia naskočili Gunners. Henry od úvdných sekúnd predvádzal svoju virtuozitu, keď každú chvíľu testoval Casillasovu pozornosť. Gravesenovi sa podarila parádna hrúbka, pokazil jednoduchú hlavičku. Loptu poslal na hranicu veľkého vápna priamo na nohu Henrymu. Tomu však v rozhodujúcom momente odskočila a kým sa dostala k hráčom z druhej vlny obrana sa stihla sformovať. No aj Real mal šancu, po faule na Gutiho v stredovom kruhu, ju sám rozohral krásne kolmo na Raúla, ktorý ju pohladil pätičkou do pokutového územia. Tam číhal Ronalda, no brazílsky útočník v poslednom momente spadol po kontakte s obrancom Arsenalu. Penalta sa nepískala. Mýlili sa aj Kanóny. Reyes zoči-voči Casillasovi trafil iba brvno a Salgado vlastný telom kryl nádejnú strelu Fabregasa. Do konca ostávala polhodinka, keď Carlos poslal loptu až do malého vápna, kde ju sklepol Beckham. Zachytil ju Raúl a okamžite ju vystrelil k bráne. Trafil vnútornú časť pravej žrde. To muselo Lehmanovi zahučať v ušiach. El "7" sa dostal aj k dorážke, ale tá bola ešte nepresnejšia. Koniec sa nenávratne blížil, kouč Juan López sa rozhodol hrať vabank. Na Beckhamov roh poslal do vápna aj Casillasa. Brankár sa dokonca takmer dostal k hlavičke, ale lopta z madridských kopačiek ušla a postupoval s ňou Pirès. Pri stredovom kruhu ju musel vystreliť, ale napriek veľkej bola dokonale presná. Šla priamo do stredu brány, veľmi, veľmi rýchlo. Diváci na Highbury sa chytila za hlavy, keď ju na bránkovej čiare napokon zneškodnil Roberto Carlos. Merengues ten jediný, vytúžený gól nedali. Opäť bolo konečnou stanicou osemfinále.
pokračovanie nabudúce v článku Kliatba II
loleredaktorka
